Úvod

Bunky AML12, známa aj pod názvami AML-12, AML 12 a Alpha Mouse Liver 12, je osvedčená myšia hepatocytová bunková línia, ktorá sa široko využíva v biomedicínskom výskume. Wu, Merlino a Fausto vytvorili túto líniu v roku 1994 z pečene transgénnej myši s nadmernou expresiou ľudského transformujúceho rastového faktora alfa (TGF-α), silného mitogénu hepatocytov. [1] Na rozdiel od primárnych hepatocytov si bunky AML12 zachovávajú kľúčové funkcie typické pre diferencované bunky – vrátane expresie peroxizómov a štruktúr podobných žlčovým kanálikom – aj po mnohých pasážach, bez toho, aby sa stali tumorigenickými. Táto kombinácia stability a zachovaného fenotypu hepatocytov z nich urobila preferovanú in vitro platformu na skúmanie metabolizmu lipidov, nealkoholického steatózneho ochorenia pečene, poškodenia pečene vyvolaného chemikáliami a liekmi, inzulínovej rezistencie a apoptózy hepatocytov. Ich myší pôvod uľahčuje priame porovnanie s transgénnymi a knockoutovými zvieracími modelmi, čím sa rozširuje ich translačná využiteľnosť v rôznych kontextoch výskumu ochorení pečene.

Hlavné body

• Bunky AML12 sú diferencované, netumorogénne myšie hepatocyty pochádzajúce z transgénnych myší s génom TGF-α. [1]
• Zachovávajú si charakteristické znaky hepatocytov, ako sú peroxizómy, štruktúry podobné žlčovým kanálikom a vysoké hladiny mRNA pečeňovo-špecifických sérových proteínov, hoci expresia niektorých z nich s predlžujúcim sa počtom pasáží klesá. [1]
• Táto bunka sa široko využíva na modelovanie nealkoholického steatózneho ochorenia pečene, poškodenia pečene spôsobeného liekmi a porúch metabolizmu lipidov.
• Bunky AML12 reagujú na kľúčové signály z pečene, medzi ktoré patria TGF-β, TNF, inzulín a kyselina retinová.
• Vďaka tomu, že nie sú transformované, sú obzvlášť vhodné na štúdium fyziológie a toxikológie normálnych hepatocytov.
• Sú kompatibilné s adenovírusovou transfekciou, antisense oligonukleotidmi a metódami úpravy génov založenými na CRISPR.
• Molekulárna charakterizácia odhalila takmer tetraploidný aneuploidný karyotyp a čiastočnú dediferenciáciu, preto by mali byť bunky AML12 doplnené primárnymi hepatocytmi alebo in vivo modelmi v prípade koncových ukazovateľov, ktoré vyžadujú funkciu plne zrelých hepatocytov. [18]

Čo je AML12?

Línia AML12 bola odvodená z hepatocytov 5-mesačnej samčej myši (kmeň CD-1, línia MT42), ktorá bola transgénna pre ľudský transformujúci rastový faktor alfa pod kontrolou promotora metalotioneínu 1 indukovateľného zinkom. Wu, Merlino a Fausto túto líniu založili v roku 1994 a charakterizovali ju ako spontánne imortalizovanú, netransformovanú líniu hepatocytov. [1] Bunky majú prístupové číslo Cellosaurus CVCL_0140 a ich autentickosť bola overená na základe referenčného profilu myších STR s 18 markérmi. V pôvodnej publikácii sa uvádza čas zdvojnásobenia 37 hodín (36–48 hodín podľa údajov dodávateľa) a transkriptomické údaje z analýz pomocou mikromriežok sú verejne dostupné. Pôvodná štúdia priniesla dve línie, AML12 a AML14, z ktorých obe boli udržiavané viac ako 1,5 roka a prešli viac ako 80 pasážami. AML12 si zachovala svoju identitu hepatocytov a po celý čas zostala netumorogénna, hoci hladiny mRNA niektorých sérových proteínov postupne klesali s každým pasážovaním a mohli byť obnovené kultiváciou v bezsérumovom médiu. AML14 naopak počas dlhodobého pasážovania stratila expresiu diferencovaných markerov aj mRNA transgénu, pričom hepatocytárne vlastnosti bolo možné obnoviť len čiastočne. [1]

Informácie o bunkovej kultúre AML12

Výhody buniek AML12

Hlavnou výhodou buniek AML12 je zachovanie fenotypu diferencovaných hepatocytov aj pri dlhodobej kultivácii. Na rozdiel od mnohých línií hepatómov obsahujú bunky AML12 peroxizómy a štruktúry podobné žlčovým kanálikom, vykazujú vysokú hladinu mRNA pečeňovo-špecifických sérových proteínov, vrátane albumínu, alfa-1-antitrypsínu a transferínu, a vylučujú albumín. [1] Nerastú na mäkkom agare a u nahých myší zostávajú netumorigénne, čo potvrdzuje, že k imortalizácii došlo bez funkčnej malígnej transformácie. Tento netransformovaný stav je kľúčový pre štúdie, ktoré vyžadujú fyziologicky relevantné základné správanie, ako sú napríklad výskumy inzulínovej signalizácie, metabolizmu lipidov alebo hepatotoxicity. Na genomovej úrovni sa však neskôr ukázalo, že táto línia nesie podstatné chromozómové aberácie, ktoré sú rozoberané v časti Obmedzenia. [18]

Bunky AML12 sú z hľadiska genetickej manipulácie veľmi univerzálne. Umožňujú nadmernú expresiu génov prostredníctvom adenovírusových vektorov, ako bolo preukázané v štúdiách zameraných na podjednotky aktivínu. [2] [3] Umožňujú tiež stabilnú expresiu transgénu regulovanú tetracyklínom, čím umožňujú vytvorenie indukovateľných modelov aktivity proteínu X vírusu hepatitídy B. [4] Okrem toho sa podarilo efektívne realizovať podávanie antisense oligonukleotidov, vďaka čomu sú bunky AML12 vhodné na štúdie zamerané na RNA, [5] a podarilo sa úspešne vytvoriť deriváty s vyradenými génmi pomocou technológie CRISPR/Cas9. [21] Vďaka ich myšiemu pôvodu je možné experimentálne výsledky priamo porovnávať s údajmi získanými z transgénnych a knockoutových myší, čím sa posilňuje prepojenie medzi in vitro a in vivo.

Z praktického hľadiska bunky AML12 výrazne reagujú na širokú škálu fyziologických podnetov. Medzi zdokumentované reakcie patrí transkripčná aktivácia vyvolaná kyselinou retinovou, ligandmi PPARα, TGF-β, TNF a modulátormi inzulínovej dráhy. [6] [7] Vďaka tejto širokej škále citlivosti na signály je táto produktová rada užitočná súčasne v viacerých oblastiach výskumu, čím sa znižuje potreba prechádzať medzi rôznymi platformami v závislosti od experimentálnych podmienok.

Obmedzenia buniek AML12

Napriek svojmu odlišnému fenotypu nie sú bunky AML12 v každom funkčnom ohľade rovnocenné s primárnymi hepatocytmi. Referenčná štúdia porovnávajúca bunky AML12, HepG2 a THLE-2 z hľadiska inzulínovej signalizácie a expresie génov hepatokínov zistila, že citlivosť buniek AML12 na inzulín bola znížená, keď boli bunky kultivované v odporúčanom rastovom médiu, avšak stala sa porovnateľnou s bunkami HepG2 pri použití média s nedostatkom inzulínu. [8] Hladiny proteínu inzulínového receptora v bunkách AML12 boli podobné ako v bunkách HepG2, zatiaľ čo v bunkách AML12 boli hladiny transkriptov viacerých glukoneogénnych enzýmov a hepatokínov len nízke alebo nezistiteľné. Autori dospeli k záveru, že pokiaľ ide o glukoneogenézu a expresiu hepatokínov, bunky HepG2 sa napriek svojmu tumorigenickému pôvodu javili ako bližšie k situácii in vivo. Zloženie kultivačného média a množstvo kľúčových signálnych proteínov by sa preto mali starostlivo zohľadňovať pri použití buniek AML12 na modelovanie inzulínovej rezistencie.

Myší pôvod buniek AML12 so sebou prináša aj prirodzené druhové rozdiely v porovnaní s ľudskými hepatocytmi. Cesty metabolizmu liekov, spracovanie lipidov a určité zápalové reakcie sa u pečeňových buniek myší a ľudí líšia. Výsledky získané na bunkách AML12 si preto vyžadujú dôkladné vyhodnotenie pred ich extrapoláciou na ľudskú fyziológiu, najmä v kontexte vývoja liekov, kde môže špecifická aktivita cytochrómu P450 u daného druhu skresliť zistenia.

Transgénny pôvod zdrojového zvieraťa – nadmerná expresia TGF-α – môže navyše ovplyvňovať základné vzory génovej expresie a signalizáciu rastových faktorov. Štúdie zamerané na biológiu členov rodiny TGF by mali pri interpretácii údajov zohľadňovať tento kontext.

Integrovaná cytogenetická a transkriptomická charakterizácia, uverejnená v roku 2026, ďalej vymedzuje hranice tohto modelu. Viacfarebná FISH a viacfarebné pruhovanie odhalili komplexný, takmer tetraploidný a vysoko aneuploidný karyotyp (81<4n>) s opakujúcimi sa štrukturálnymi prestavbami, vrátane del(X)(A3)×2, dicentrického dic(X;17), del(17)(D1)×2 a derivátny chromozóm der(3)t(2;3), spolu s viacerými ziskami a stratami celých chromozómov; obe Y chromozómy boli stratené napriek mužskému pôvodu línie. [18] Keď sa výsledné nerovnováhy v počte kópií zmapovali na ortologické ľudské cytopásma, 57,5–68 % sa prekrývalo so zmenami, ktoré sa opakovane uvádzajú pri ľudskom hepatocelulárnom karcinóme. Sekvenovanie RNA v tej istej štúdii potvrdilo jasný program hepatocytovej línie, ale zdokumentovalo aj čiastočnú dediferenciáciu: expresia albumínu bola mierna, enzýmy močovinového cyklu a glukoneogenézy, ako napríklad Cps1, Otc, Pck1 a G6pc boli na nízkej úrovni alebo chýbali a kľúčové cytochrómy metabolizujúce žlčové kyseliny a lieky, vrátane Cyp7a1 a rodiny Cyp3a, boli sotva zistiteľné, pričom došlo k indukcii markerov ductulárnych buniek a progenitorových buniek. Skutočnosť, že sú z funkčného hľadiska netumorigénne, preto neznamená, že sú genomicky stabilné. Pre koncové body, ktoré vyžadujú zrelý metabolizmus xenobiotík, spracovanie dusíka alebo syntézu žlčových kyselín, autori odporúčajú doplniť AML12 primárnymi hepatocytmi, organoidmi alebo in vivo modelmi. Štúdia tiež identifikovala dva príbuzné klony, ktorých relatívne podiely sa môžu meniť v závislosti od počtu pasáží a kultivačných podmienok, čo posilňuje argumenty v prospech materských kultúr s nízkym počtom pasáží, obmedzeného počtu pasáží a pravidelnej autentifikácie voči stanovenému referenčnému profilu STR. [18]

Zobraziť kompletné technické údaje a objednať

Aplikácie

Apoptóza a signálovanie bunkovej smrti

Bunky AML12 sa vo veľkej miere používajú na skúmanie apoptózy hepatocytov vyvolanej cytokínmi a rastovými faktormi. Pierce a spolupracovníci preukázali, že bunky AML12, podobne ako hepatocyty in vivo, nie sú citlivé na samotný TNF, ale podliehajú apoptóze, ak je TNF kombinovaný s nízkou dávkou aktinomycínu D. [9] Ich práca odhalila, že TNF-indukovaná apoptóza v bunkách AML12 zahŕňa narušenie redoxnej homeostázy, pričom strate NAD(P)H a glutatiónu predchádza poškodenie mitochondrií, uvoľnenie cytochrómu C a aktivácia kaspáz. Poškodenie bolo do veľkej miery riadené obsahom glutatiónu v bunkách a antioxidant kyselina alfa-lipoová úplne zabránila poškodeniu mitochondrií a apoptóze. Tieto zistenia potvrdili, že bunky AML12 predstavujú vhodný model pre oxidačné mechanizmy, ktoré sú základom poškodenia hepatocytov sprostredkovaného TNF.

TGF-β1 je ďalším kľúčovým induktorom apoptózy hepatocytov, ktorý bol v tomto modeli študovaný. Liao a spolupracovníci ukázali, že bunky AML12 vykazujú po expozícii TGF-β1 klasické znaky apoptózy – kondenzáciu chromatínu, dezintegráciu jadra a fragmentáciu DNA – a že tento proces bol úplne blokovaný cykloheximidom, čo naznačuje účasť aktívnej syntézy proteínov na dráhe bunkovej smrti. [10] Dooley a kolegovia ďalej spoločne použili primárne výrastky hepatocytov a bunky AML12 na charakterizovanie TGF-β-indukovanej epiteliálno-mezenchymálnej transformácie, pričom preukázali, že nadmerná expresia Smad7 v hepatocytoch zmiernila TGF-β-sprostredkovanú fibrogénezu a chránila pred poškodením pečene. [11]

V bunkách AML12 bola charakterizovaná aj biológia podjednotiek aktivínu. Wada a spolupracovníci zistili, že nadmerná expresia podjednotky βC aktivínu podporovala proliferáciu a prežitie buniek AML12, zatiaľ čo nadmerná expresia podjednotky βE znižovala proliferáciu a spúšťala apoptózu v podmienkach s nízkym obsahom séra. [2] [3] Spolu tieto štúdie zdôrazňujú význam buniek AML12 pri analýze konkurenčných signálov podporujúcich prežitie a signálov podporujúcich apoptózu, ktoré riadia osud hepatocytov pri zápalových a fibrotických ochoreniach pečene.

Metabolizmus lipidov a PPAR signálna dráha

Signálna dráha PPARα je kľúčovým regulátorom metabolizmu lipidov v pečeni a bunky AML12 sa ukázali ako obzvlášť užitočné pri skúmaní jej modulácie farmakologickými látkami. Clemenz a spolupracovníci pomocou buniek AML12 preukázali, že telmisartan, blokátor receptora angiotenzínu typu 1, pôsobí ako parciálny agonista PPARα: indukoval expresiu cieľového génu PPARα, acyl-CoA syntetázy s dlhým reťazcom 1 (ACSL1) v myších bunkách AML12 a karnitín-palmitoyltransferázu 1A (CPT1A) v ľudských bunkách HepG2, čím poskytli molekulárny základ pre jeho klinicky pozorované účinky znižujúce hladinu triglyceridov. [7] U myší s obezitou vyvolanou stravou telmisartan zvýšil expresiu ACSL1 a CPT1A v pečeni a výrazne znížil hladiny triglyceridov v pečeni aj v sére. Podobne Huang a spolupracovníci ukázali, že fenofibrát, ligand PPARα, zvýšil expresiu receptora lipoproteínov s nízkou hustotou v pečeni v bunkách AML12 a obnovil väzbovú kapacitu LDL, pričom tieto výsledky boli potvrdené in vivo. [12]

Aldózreduktáza (AR) sa ukázala ako neočakávaný regulátor aktivity PPARα v hepatocytoch. Qiu a kol. preukázali v bunkách AML12, že nadmerná expresia AR silne potláčala aktivitu PPARα a znižovala expresiu génov oxidácie mastných kyselín, pričom tieto účinky zmiernil selektívny inhibítor AR zopolrestat. [13] Nadmerná expresia AR tiež zvýšila hladiny fosforylovaného PPARα a ERK1/2, pričom potlačenie aktivity PPARα bolo zvrátené inhibíciou ERK1/2 — čím sa prepojila polyolová dráha s lipidovou homeostázou prostredníctvom mechanizmov závislých od kináz. Tieto zistenia ilustrujú, ako môžu bunky AML12 odhaliť neočakávanú vzájomnú interakciu medzi metabolickými a signálnymi dráhami relevantnými pre nealkoholové steatózne ochorenie pečene a diabetické komplikácie pečene.

Nikotinamid-N-metyltransferáza (NNMT) je ďalší enzým, ktorý sa v bunkách AML12 skúmal v súvislosti s reguláciou pečeňových lipidov. Knockdown génu Nnmt sprostredkovaný RNAi v bunkách AML12 spôsobil akumuláciu S-adenozyl-metionínu (SAM) a S-adenozyl-homocysteínu a zníženie hladiny 1-metylnikotinamidu (MNAM), čo sprevádzala downregulácia lipogénnych génov, ako je Srebf1, a merateľný pokles celkových neutrálnych lipidov – čím sa prepojil metabolizmus jedného uhlíka s pečeňovou lipogenézou. [19] Samostatne bol proteín endoplazmatického retikula TXNDC5 identifikovaný ako interakčný partner proteínov PRDX6 a HSPA9 v bunkách AML12; deficit TXNDC5 znížil hladiny proteínov PRDX6 a HSPA9 a významne znížil peroxidáciu lipidov, hladinu redukovaného glutatiónu a aktivitu iPLA2. [20] Na základe toho istého modelu skvalén naložený do nanočastíc PLGA chránil bunky AML12 pred oxidačným stresom a stresom endoplazmatického retikula spôsobom závislým od TXNDC5, pričom pri koncentrácii 30 µM bola pozorovaná rýchla a efektívna bunková absorpcia — tieto zistenia sú relevantné pre budúce terapeutické stratégie liečby steatózy pečene. [21]

Inzulínová signalizácia a metabolické ochorenia

Bunky AML12 sa využívajú ako in vitro nástroj na skúmanie inzulínovej signalizácie a jej patologického narušenia. Butler a kol. použili bunky AML12 na validáciu stratégie antisense oligonukleotidov zameranej na PTEN, lipidovú fosfatázu, ktorá negatívne reguluje PI3K dráhu. Transfekcia antisense oligonukleotidov PTEN do buniek AML12 znížila hladiny mRNA a proteínu PTEN a zvýšila inzulínom stimulovanú fosforyláciu Akt, čím poskytla mechanistický dôkaz koncepcie predtým, ako systémové podanie u myší db/db a ob/ob normalizovalo koncentrácie glukózy v krvi. [14] Táto štúdia ilustrovala hodnotu buniek AML12 ako platformy pre počiatočné skríningové testovanie metabolických intervencií zameraných na inzulínovú rezistenciu.

Porovnávacia štúdia autorov Sefrieda a kolegov priamo posúdila vhodnosť buniek AML12 pre výskum inzulínovej signalizácie a expresie génov hepatokínov. [8] Pri porovnaní buniek AML12 s bunkami HepG2 a THLE-2 autori zistili, že akútna citlivosť buniek AML12 na inzulín silne závisela od zloženia kultivačného média a že bunky AML12 exprimovali len nízke alebo nezistiteľné hladiny viacerých glukoneogénnych a hepatokínových transkriptov. Regulácia génov závislá od PPARδ bola porovnateľná medzi bunkami AML12 a HepG2, avšak iba bunky HepG2 reprodukovali reguláciu hepatálnej glukoneogenézy sprostredkovanú cAMP. Autori dospeli k záveru, že pokiaľ ide o tieto konkrétne ukazovatele, bunky HepG2 sa napriek svojmu tumorigennému pôvodu viac podobali situácii in vivo — čo je kľúčovým faktorom pri výbere modelu pre výskum inzulínovej rezistencie alebo cukrovky typu 2.

Tomatín bol hodnotený z hľadiska jeho schopnosti zlepšiť metabolizmus glukózy a mitochondriálne dýchanie v bunkách AML12 a HepG2 s inzulínovou rezistenciou vyvolanou vysokou hladinou glukózy. [22] Tomatín v závislosti od dávky zvýšil spotrebu glukózy, obnovil expresiu glukózového transportéra Glut2 a génov súvisiacich s glukoneogenézou, aktivoval fosforyláciu AMPK a zvýšil expresiu PGC1α, a tiež zlepšil rýchlosť spotreby kyslíka, produkciu ATP a proteíny komplexu mitochondriálnej oxidatívnej fosforylácie. Tieto prínosy boli zrušené ako genetickou, tak aj farmakologickou inhibíciou AMPK, čo potvrdilo kľúčovú úlohu tejto dráhy a zaradilo bunky AML12 medzi užitočné platformy na skríning prírodných zlúčenín s antidiabetickým potenciálom. Tieto zistenia posilňujú význam tejto línie pre štúdium metabolizmu lipidov, inzulínovej rezistencie a mechanizmov ochorenia z tučného pečene.

Výskum hepatocelulárneho karcinómu a vírusovej hepatitídy

Netransformovaný stav buniek AML12 z nich robí ideálnu kontrolnú alebo rodičovskú líniu vo výskume hepatocelulárneho karcinómu (HCC). Lee a kolegovia vytvorili deriváty buniek AML12 exprimujúce proteín X vírusu hepatitídy B (pX), regulované tetracyklínom, s cieľom vytvoriť modely transformácie sprostredkovanej pX. [4] Porovnaním diferencovanej, transformujúcej sa sublínie (3pX-1) s dediferencovanou, netransformujúcou sa sublíniou (4pX-1) autori identifikovali odlišné zmeny v bunkovom cykle spojené s trvalou aktiváciou signálnej dráhy Ras-Raf-MAPK na jednej strane a JNK na strane druhej, čím preukázali, ako môžu rodičovské bunky AML12 slúžiť ako kontrolné pozadie pre analýzu onkogénnej signalizácie.

Proti rakovinové látky rastlinného pôvodu boli tiež hodnotené v kontexte hepatocytov s využitím buniek AML12. Choedon a kolegovia testovali frakcie sušeného latexu z rastliny Calotropis procera na hepatómovú líniu Huh-7, nehepatómovú líniu COS-1 a netransformované hepatocyty AML12. Metanolový extrakt a jeho frakcia 8 vyvolali rozsiahlu bunkovú smrť a fragmentáciu DNA v bunkách Huh-7 a COS-1, zatiaľ čo bunky AML12 zostali ušetrené; súbežne s tým perorálne podanie sušeného latexu úplne ochránilo transgénne myši X15-myc pred hepatokarcinogenézou. [15] Takéto testy selektivity, pri ktorých sa ako referenčné nezhubné hepatocyty používajú bunky AML12, predstavujú bežnú stratégiu na identifikáciu kandidátskych zlúčenín s preferenčnou toxicitou voči nádorovým bunkám v porovnaní s normálnym pečeňovým parenchýmom.

Signalizácia kyseliny retinovej (RA), ktorá sa podieľa na potláčaní HCC, bola komplexne zmapovaná v bunkách AML12 pomocou analýzy cDNA mikročipov obsahujúcich 39 000 myších génov. Mamoon a spolupracovníci identifikovali 15 génov s aspoň dvojnásobnou zvýšenou expresiou a 3 s aspoň dvojnásobnou zníženou expresiou po 3 hodinách liečby all-trans RA, pričom po 24 hodinách bolo 26 génov s zvýšenou expresiou a 48 s zníženou expresiou. [6] V nadväzujúcej štúdii Ventura-Holman a spolupracovníci použili analýzu mikročipov buniek AML12 stabilne transfekovaných v-erbA — onkoproteínom, o ktorom je známe, že má dominantne negatívny vplyv na receptory kyseliny retinovej — s cieľom identifikovať, ktoré gény reagujúce na RA sú ovplyvnené v-erbA, ako aj gény regulované v-erbA na úrovni bazálnej transkripcie, z ktorých viaceré sú zapojené do karcinogenézy. [16]

Oxidačný stres a ischemicko-reperfúzne poškodenie

Poškodenie spôsobené ischémiou a reperfúziou (I/R) predstavuje významnú klinickú výzvu v oblasti chirurgie a transplantácie pečene a bunky AML12 sa používajú na modelovanie základných oxidačných mechanizmov. Haga a spolupracovníci preukázali, že bunky AML12 vystavené podmienkam hypoxie/reoxygenácie rýchlo vyvinuli oxidačný stres, pričom mnohé bunky podstúpili apoptózu. [17] Potlačenie izoformy p66 proteínu ShcA (p66shc) prostredníctvom RNAi výrazne znížilo bunkový oxidačný stres a apoptózu vyvolanú H/R a poskytlo rezistenciu voči peroxidu vodíka. Táto ochrana bola skôr dôsledkom zvýšeného odstraňovania ROS než inhibície ich tvorby: antioxidačné proteíny MnSOD a Ref-1 a antiapoptotický Bcl-xL boli upregulované, zatiaľ čo proapoptotický FLICE bol downregulovaný, pričom expresia katalázy zostala nezmenená. Tieto zistenia identifikovali p66shc ako potenciálny terapeutický cieľ pri poškodení pečene spôsobenom ischemicko-reperfúziou (I/R).

Technológia antisense oligonukleotidov bola charakterizovaná v bunkách AML12 v kontexte buneckej smrti sprostredkovanej Fas. Thonberg a spolupracovníci porovnali šesť fosforotioátových oligonukleotidov zameraných na mRNA Fas v bunkách AML12 a zistili, že štyri z nich významne znížili hladiny mRNA a jeden vytvoril stabilný fragment štiepenia 3′-mRNA, ktorý sa zhodoval s komplementárnou antisense sekvenciou. [5] Táto štúdia poukázala na bunky AML12 ako vhodný model na hodnotenie účinnosti antisense a na skúmanie mechanizmov degradácie RNA sprostredkovanej RNázou H v pečeňových bunkách.

Komplexné cytogenetické a transkriptomické profilovanie potvrdilo, že bunky AML12 si zachovávajú jasný program hepatocytovej línie s výraznou expresiou Hnf4a, Foxa2 a Prox1, jadrového proteínu HNF4α a absenciou markerov definujúcich líniu pečeňových hviezdicových buniek, cholangiocytov a Kupfferových buniek. [18] Ten istý súbor údajov však odhalil výraznú transkripčnú signatúru spojenú so stresom a progenitorovými bunkami, vrátane veľmi vysokej expresie Spp1/osteopontínu, Ccl2 a Plscr1 spolu s markermi ductulov, ako sú Krt19, Sox9, Hnf1b a Jag1. Táto základná charakteristika prispôsobená poškodeniu a podobná progenitorovým bunkám robí z AML12 praktický model pre vnútorný stres hepatocytov, zápalovú signalizáciu a epiteliálnu plasticitu, za predpokladu, že sa tento základný stav zohľadní pri interpretácii výsledkov štúdií o oxidačnom strese a toxikologických štúdiách.

Záver

Bunky AML12 zostávajú jedným z najčastejšie používaných myších modelov hepatocytov vo výskume pečene, pričom ponúkajú jedinečnú rovnováhu medzi funkciou diferencovaných hepatocytov a dlhodobou stabilitou in vitro. Túto líniu založili Wu, Merlino a Fausto v roku 1994 [1] a odvtedy slúži na výskum nealkoholického steatózneho ochorenia pečene, poškodenia pečene vyvolaného liekmi, metabolizmu lipidov, inzulínovej rezistencie, apoptózy, hepatocelulárneho karcinómu a poškodenia spôsobeného ischémiou a reperfúziou. Referenčná štúdia autorov Sefrieda a kolegov vymedzila hranice ich schopnosti inzulínovej signalizácie a ukázala, že pokiaľ ide o glukoneogénne a hepatokínové koncové body, bunky HepG2 môžu byť v skutočnosti vhodnejším modelom. [8] Najnovšie cytogenetické a transkriptomické profilovanie zdokumentovalo takmer tetraploidný, aneuploidný karyotyp a čiastočnú dediferenciáciu, čo hovorí v prospech doplnkovej validácie na primárnych hepatocytoch, organoidoch alebo in vivo modeloch všade tam, kde je potrebná plne zrelá funkcia hepatocytov. [18] Ak sa berú do úvahy uvedené obmedzenia – či už v rámci farmakológie PPARα, modelovania vírusovej hepatitídy alebo skúmania oxidačného stresu – bunky AML12 poskytujú spoľahlivú, dobre charakterizovanú platformu pre výskum biológie pečene založený na hypotézach. Ak si chcete objednať bunky AML12 alebo získať informácie o špecifikáciách, navštívte stránku cytion.com.

Kľúčové publikácie

1. Wu JC, Merlino G, Fausto N (1994) Vytvorenie a charakterizácia diferencovaných, netransformovaných bunkových línií hepatocytov odvodených z myší transgénnych pre transformujúci rastový faktor alfa. Zborník Národnej akadémie vied Spojených štátov amerických. PMID: 7904757
2. Wada W, Maeshima A, Zhang YQ (2004) Hodnotenie funkcie betaC-podjednotky aktivínu v kultivovaných hepatocytoch. American Journal of Physiology. Endokrinológia a metabolizmus. PMID: 15039147
3. Wada W, Medina JJ, Kuwano H (2005) Porovnanie funkcie beta(C) a beta(E) podjednotiek aktivínu v hepatocytoch AML12. Endocrine Journal. PMID: 15863943
4. Lee S, Tarn C, Wang WH (2002) Proteín X vírusu hepatitídy B diferencovane reguluje priebeh bunkového cyklu v X-transformujúcich a netransformujúcich bunkových líniách hepatocytov (AML12). The Journal of biological chemistry. PMID: 11756437
5. Thonberg H, Dahlgren C, Wahlestedt C (2004) Antisense-indukovaná degradácia mRNA Fas vedie k tvorbe miestne špecifického stabilného 3'-fragmentu mRNA štiepením exonukleázou na komplementárnej sekvencii. Oligonucleotides. PMID: 15625917
6. Mamoon A, Ventura-Holman T, Maher JF (2008) Gény reagujúce na kyselinu retinovú v myšej hepatocytovej buneckej línii AML 12. Gene. PMID: 18006250
7. Clemenz M, Frost N, Schupp M (2008) Regulácia génov špecifických pre pečeň, ktoré sú cieľmi receptora alfa aktivovaného proliferátorom peroxizómov, blokátorom receptora angiotenzínu typu 1 telmisartanom. Diabetes. PMID: 18184928
8. Sefried S, Häring HU, Weigert C (2018) Vhodnosť hepatocytových bunkových línií HepG2, AML12 a THLE-2 na skúmanie inzulínovej signalizácie a expresie génov hepatokínov. Open biology. PMID: 30355754
9. Pierce RH, Campbell JS, Stephenson AB (2000) Narušenie redoxnej homeostázy pri apoptóze indukovanej faktorom nekrózy nádorov v myšej hepatocytovej buneckej línii. The American journal of pathology. PMID: 10880392
10. Liao JH, Zhou BH, Chai MQ (2001) Cyklocheximid blokuje apoptózu indukovanú TGF-beta1 v myších hepatocytoch. Acta pharmacologica Sinica. PMID: 11741524
11. Dooley S, Hamzavi J, Ciuclan L (2008) Expresia Smad7 špecifická pre hepatocyty zmierňuje fibrogénezu sprostredkovanú TGF-beta a chráni pred poškodením pečene. Gastroenterology. PMID: 18602923
12. Huang Z, Zhou X, Nicholson AC (2008) Aktivácia receptora alfa aktivovaného proliferátorom peroxizómov u myší indukuje expresiu pečeňového receptora lipoproteínu s nízkou hustotou. British Journal of Pharmacology. PMID: 18852694
13. Qiu L, Wu X, Chau JF (2008) Aldózreduktáza reguluje fosforyláciu a aktivitu pečeňového receptora alfa aktivovaného proliferátorom peroxizómov, čím ovplyvňuje lipidovú homeostázu. The Journal of biological chemistry. PMID: 18445591
14. Butler M, McKay RA, Popoff IJ (2002) Špecifická inhibícia expresie PTEN zvráti hyperglykémiu u diabetických myší. Diabetes. PMID: 11916922
15. Choedon T, Mathan G, Arya S (2006) Protinádorové a cytotoxické vlastnosti latexu rastliny Calotropis procera v transgénnom myším modeli hepatocelulárneho karcinómu. World Journal of Gastroenterology. PMID: 16688796
16. Ventura-Holman T, Mamoon A, Subauste JS (2008) Modulácia expresie génov regulovaných RA onkoproteínom v-erbA. Gene. PMID: 18775481
17. Haga S, Terui K, Fukai M (2008) Prevencia poškodenia hepatocytov hypoxiou/reoxygenáciou abláciou p66(shc): zvýšená regulácia antioxidačných a antiapoptotických proteínov. Journal of hepatology. PMID: 18191273
18. Asar DY, Kankel S, Keller DT (2026) Komplexné cytogenetické a genomické profilovanie myšej hepatocytovej buneckej línie AML12 (Alpha Mouse Liver 12). Cells. PMID: 41827824
19. Yoda M, Mizuno R, Izumi Y (2023) Nikotínamid-N-metyltransferáza reguluje metabolizmus lipidov prostredníctvom SAM a 1-metylnikotínamidu v hepatocytovej buneckej línii AML12. Journal of Biochemistry. PMID: 37014628
20. Bidooki SH, Sánchez-Marco J, Martínez-Beamonte R (2023) Proteín endoplazmatického retikula TXNDC5 interaguje s PRDX6 a HSPA9 pri regulácii metabolizmu glutatiónu a peroxidácie lipidov v pečeňovej bunkovej línii AML12. International journal of molecular sciences. PMID: 38138960
21. Bidooki SH, Alejo T, Sánchez-Marco J (2022) Nanopartikuly s obsahom skvalénu účinne chránia pečeňové bunkové línie AML12 pred oxidačným stresom a stresom endoplazmatického retikula spôsobom závislým od TXNDC5. Antioxidants. PMID: 35326231
22. Lee YG, Kim D (2025) Tomatín zlepšuje metabolizmus glukózy a mitochondriálne dýchanie v inzulínorezistentných hepatocytových bunkových líniách AML12 a HepG2 prostredníctvom dráhy závislej na AMP-aktivovanej proteínkináze. Cells. PMID: 40072058